Pavol Bukovan: Mnohé okamihy sa nedajú zachytiť a ostanú len v mojej pamäti

Čadčan Pavol Bukova je veľký milovník prírody a úžasný fotograf. Jeho fotografie okrem krásnych záberov ponúkajú aj emócie. Človek sa pri pohľade na ne usmeje či híka obdivom. O tom, ako sa k fotografovaniu dostal a čo pre neho znamenajú potulky prírodou nám prezradil v rozhovore.

 

Ako ste sa dostali k fotografovaniu? Čo bolo prvotným impulzom?

Asi pred ôsmimi rokmi som mobilom odfotil v Čadečke svojho prvého srnca. Vtedy som si povedal, že ho musím odfotiť lepšie. Zobral som starý fotoaparát a na druhý pokus som ho už odfotil omnoho lepšie. Síce to bola len malá bodka uprostred snímky, ale aj tak som sa tešil. Asi o mesiac neskôr mi moji rodičia pre moje potulky prírodou kúpili digitálny fotoaparát. Mal som z neho takú radosť, ako keď som v detstve dostal nové autíčko. A v tejto chvíli sa to celé začalo.

 

Pamätáte si na svoju prvú fotografiu?

Samozrejme, že si pamätám na rozmazaného srnčeka, ktorého som odfotil v Čadečke. Pol hodiny som sa k nemu približoval a keď som bol na cca 30 metrov tak som raz cvakol a bol preč. To boli naozaj krásne začiatky.

 

Čo pre vás fotografovanie znamená? Čo vám dáva tento koníček?

V prvom rade je to nesmierny relax, ktorý by som si nikde inde nemohol dopriať. Vždy, keď sa blíži víkend, tak viem, že minimálne jedno ráno mi bude zvoniť budík o pol 4. A ja si tak môžem vychutnať východ slnka niekde na kopci úplne sám. Ten moment, keď sa ráno brieždi a pred vami sa pasie zver, tak vtedy si poviem, že na svete je naozaj krásne. Vďaka foteniu získavam nové skúsenosti z pozorovania krajiny a krásne zážitky, ktorých za tých pár rokov naozaj nie je málo.

 

Vaše fotografie zvierat sú nádherné. Každá z nich vyjadruje aj nejakú emóciu. Ako sa vám toto darí? Myslím zachytiť ten moment.

Ako sa mi to darí? Veľakrát sám neviem, viac-menej nechávam aktérov – zvieratá, čo najviac nerušene a oni ukážu samé, čo im robí radosť a ako naozaj žijú. Počas týchto chvíľ človek zachytí len zlomok ich prirodzeného správania. Mnohé okamihy sa nedajú zachytiť a ostanú len v mojej pamäti. Najkrajšie sú samozrejme mláďatá, pretože sú hravé a mnohokrát do svojich hier zapoja aj dospelých, a to je naozaj zábava.

 

Ako dlho vzniká taká fotografia? Idete na istotu alebo naopak si na ňu rád počkáte?

Niektoré fotografie vzniknú náhodne pri túlaní sa lesom, keď zvieratá sami zapózujú. Niekedy však čakám na jednom mieste a skúšam zvieratá zakomponovať do záberu tak, aby sa mi to páčilo. Je to náročnejšie, ale výsledná fotografia je potom omnoho krajšia. Na istotu sa nejde nikdy, aj keď sa dá povedať, že keď si odsledujete kedy a kade zver vychádza, máte omnoho väčšiu šancu ju odfotiť. Istota je len jedna, a to že si musím vždy skontrolovať, či som si nezabudol pamäťovú kartu alebo baterku do foťáku, čo sa mi už párkrát stalo... 

 

Získali ste aj nejaké ocenenia, vaše „obrázky“ sa ľuďom páčia… Nerozmýšľal ste nad nejakou výstavou?

Je pravda, že som už pozbieral viacero ocenení za fotografie a stále sa pohrávam s myšlienkou výstavy, či vytvorenia krátkeho filmového dokumentu. Ale musím sa priznať, nechce sa mi triediť a vyhľadávať vo fotkách, ktorú vyvolať alebo nie. Zatiaľ mám vytlačených 30 či 40 fotografií vo formáte A 3.  Bolo ich viac, ale ich počet sa stále zmenšuje, pretože vždy nejakú darujem.

 

Na sociálnych sieťach sa prezentujete videami aj fotografiami takých zvierat, ku ktorým by sa len málokto priblížil, respektíve vyhľadával ich blízkosť. Spomeniem diviačiu rodinku či statného maca. Nemáte strach?

Samozrejme že mám strach. Ten, kto by sa nebál, by buď nemal v hlave všetko v poriadku, alebo  by to bol samovrah.  Tu ide už len o zvyk. Keď stretnete v lese 500-krát diviaky, tak si na ne zvyknete. Pustíte si ich k sebe bližšie a viete, kde je tá hranica, kedy to je ešte bezpečné. Všetko to je o skúsenostiach. Pri medveďoch je to to isté, len zažívam väčší adrenalín. V zásade sú to všetko plaché tvory a už pri menšom zneistení sa dajú na útek. Keby som mal za tie roky zrátať, s čím všetkým som sa už stretol v prírode a koľkokrát, boli by sme tu pekne dlho.

 

Boli aj také situácie, že ste musel zobrať, doslova, nohy na plecia?

Párkrát som veru mal na mále. Nohy na plecia som síce nebral, ale na stromčeky som skákal. To bolo hlavne pri diviakoch s mladými. Vtedy som veru aj fotoaparát zahodil a na najbližšiu brezku vyskočil. 

 

Ktorá z vašich fotografií je pre vás tá NAJ?

Toto je klasická otázka a ja poviem iba to, že je ťažko povedať, ktorá je naj! Každá fotografia niečo znamená, každá vyvoláva nejakú spomienku a preto si každú fotografiu cením a vážim.

 

Vždy ste fotografoval zvieratá? Alebo zachytávate vo svojich obrázkoch aj niečo iné?

Samozrejme fotím aj krajiny, makro a aj ľudí. No najradšej fotím zvieratá. Tie sa správajú vždy prirodzene, u ľudí to tak nie je. Umelé pózovanie a úsmevy - to nie je nič pre mňa.

 

Okrem toho, že ste fotograf, ste aj veľký milovník prírody. Nedá mi neopýtať sa na aktuálnu tému. Čo hovoríte na odstrel medvedice Ingrid? Tento počin ochranárov rozpútal vášnivú diskusiu na sociálnych sieťach aj v médiách.

Áno, všimol som si, ako ju tie posledné týždne médiá doslova prenasledovali a hľadali senzáciu. Už pri druhej reportáži bolo viac ako jasné, že je to jej koniec vo voľnej prírode. Odznelo mnoho teórií od nebezpečných kontajnerových medveďoch po zlyhanie ochranárov, či ľudí žijúcich v podhorí... Tu treba len povedať, že každá z dotknutých strán, kde boli emócie, sa len domnievala, prečo prišla k domom. Možno bola niektorá hypotéza správna a možno nie. Ja osobne si myslím, že iná možnosť ako odlov už pre ňu neexistovala. Vracala by sa stále a Slovensko nemá nekonečnú divočinu, kde by sa dala vypustiť. Takéto prípady sa stávajú, je to smutné, ale je to tak. Pri terajších stavoch medvedej populácie a prirátaniu ročného prírastku nehrozí medveďom vyhynutie. Priam naopak ich populácia sa v posledných rokoch mnohonásobne zvýšila.

 

A čo iné záľuby? Čo robíte, ak práve nefotografujete?

Rád navštevujem kultúrne pamiatky po Európe, ale hlavne v Česku. Tam som, predpokladám, navštívil okolo 100 hradov, zámkov a kaštieľov. Venujem sa tiež numizmatike a zbieraniu starých obrazov, kníh a drobností z bežného života predkov. Samozrejmosťou sú aj potulky po horách. Rád si dám túru a vybehnem na nejaký ten vrchol. Keď práve nefotografujem venujem sa rodine a práci. Na viac vecí mi čas už neostáva.

 

Miroslava Murčová snímky archív Pavla Bukovana

Hodnotiť článok: 
Average: 5 (10 votes)