Štít Abú Alí ibn Síná (bývalý Leninov štít) ostal nepokorený

Rozhovor s 28-ročným Michalom Tlelkom o jeho pokuse zdolať štít Abú Alí ibn Síná v Pamíre, ktorý sa uskutočnil na konci júla a na ktorý sa podujal so svojím kamarátom Stanislavom Hanuliakom.

Michal Tlelka
Hrdý Rakovan. Narodil sa 4. mája 1988 v Čadci. Vyštudoval Fakultu humanitných vied, učiteľstvo telesnej a etickej výchovy. V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na základnej škole v Bratislave.
Úspešné výstupy
Mont Blanc 2014 (4810 m n.m.)
Kazbek 2015 (5047 m n.m.)    

-------------------------------------------------------------------------
Kullai Aböalij ibni Sino (doslova: Štít Abú Alího ibn Síná, predchádzajúce názvy: Kaufmanov štít, Leninov štít) je vrch v Pamíre, na hranici Tadžikistanu a Kirgizska, vysoký 7 134 m n. m.
Vrch objavil v roku 1871 ruský prírodovedec a cestovateľ Alexej Fedčenko a pomenoval ho podľa vtedajšieho generálneho guvernéra Turkestanu Konstantina von Kaufmana. V roku 1928 bol premenovaný na Leninov štít. Súčasný názov platí od roku 2006. Štít je pomerne ľahko dostupný, a preto aj veľmi populárny. Napriek technickej nenáročnosti sa na vrchu odohralo viacero tragédií: V roku 1974 zahynulo v búrke 8 horolezkýň. V roku 1990 sa po zemetrasení zrútila mohutná lavína a vyžiadala si 43 obetí. Prvovýstup na vrchol uskutočnili v roku 1928 členovia nemeckej výpravy. Slovenskí horolezci dosiahli vrchol prvýkrát v roku 1967.
--------------------------------------------------------------------------

Kedy a ako vznikol nápad na takýto výlet? Pokus o zdolanie druhého najvyššieho vrcholu v bývalej sovietskej časti Pamíru.
Tento nápad vznikol minulý rok. S mojím kamarátom Stanom Hanuliakom, s ktorým chodíme spoločne na hory. Pred dvoma rokmi sme boli na Mont Blancu  (4 810 m n. m. najvyšší vrch Álp a Západnej Európy) a minulý rok sme boli na Kaukaze, kde sme boli na vrchole Kazbeku (5 047 m n.m vyhasnutá sopka, ktorá sa týči nad mestom Kazbegi v Gruzínsku). Na tomto výlete v Gruzínsku sme spoznali najznámejšieho bieloruského horolezca Mikhaila Melnikova. Ten nám hovoril o Pamíre a tak vznikol tento nápad. Mikhail po našom návrate z Gruzínska zahynul na Ušbe (4700 m n.m.). Chceli sme tam isť hlavne kvôli nemu a tiež skúsiť vyliezť na bývalý Leninov štít v Pamíre.

Ako ste sa pripravovali?
Tou prípravou možno označiť tie naše predošlé výstupy. Nijaké špeciálne prípravy sme pred cestou na Pamír nerobili.

Ako to celé dopadlo?
Zo základného tábora vo výške 3 600 m n.m. sme šli na ťažko do C1 vo výške 4 400 m n.m. Všetko sme si niesli sami. Dali sa tam síce zaplatiť nosiči za tri doláre na 1kg materiálu, ale nechceli sme za takúto službu platiť. Chceli sme niečo ušetriť. Musím priznať, že nás to stálo veľa síl. Ako sme absolvovali tento výstup do C1, tak som stratil čiapku-šiltovku, čo bolo pre mňa z hľadiska výstupu dosť rozhodujúce. Bolo veľmi teplo, čiže som normálnu zimnú čiapku nosiť nemohol a po strate šiltovky pri presune z C1 do C2 bolo strašne teplo. A aj keď sme chceli skôr vyraziť, podarilo sa nám to až okolo siedmej hodiny ráno. Tento presun bola taká osemhodinová túra zo 4400 m n.m. do 5500 m n.m., čo je nejakých 1100m výškových. Asi sto metrov pod táborom C2 sme skončili, keď mňa úplne "odpálilo". Nemali sme ani vodu, tak sme topili sneh. Ja som dostal horúčky. Stano bol celkom v pohode a tak sa šiel na druhý deň prejsť a skúsiť to vyššie. Dostal sa na nejakých 5900 m n.m. a vrátil sa späť ku mne. Ja som dva dni ležal v teplotách v stane, nič som nejedol a bol som veľmi slabý. Po dvoch dňoch mi bolo trošku lepšie a tak sme sa presunuli do C2, ale necítil som sa na to ísť už vyššie a pokračovať vo výstupe. Ak to spätne môžem zhodnotiť, tak sme podcenili prípravu, čo sa týka jedla. A po tom, ako som dostal s najväčšou pravdepodobnosťou úpal zo slnka, po strate tej šiltovky, som jedlo, ktoré sme mali so sebou nebol schopný konzumovať a tráviť. Kondične sme boli pripravení dobre a dobre sme sa adaptovali aj na nadmorskú výšku. 

Vyskytli sa počas výstupu nejaké nebezpečné situácie?
Teplo, ktoré bolo, spôsobilo, že sa otvárali ľadovcové trhliny a stala sa nám nepríjemná situácia. Tesne pred C2, keď sme šli za sebou naviazaný, ja som šiel vpredu, zrazu som za sebou počul výkrik a v momente, ako som sa obzrel, tak som Stanovi videl len hlavu. Spadol do trhliny, ale keďže mal veľký batoh, tak ten ho zachytil a celé to dopadlo dobre.

Čo by ste zmenil prípadne urobil inak, aby sa vám takýto výstup podaril?
Určite by som sa zameral a nepodcenil pokrývku hlavy (úsmev). A čo sa týka jedla, už by sme zobrali úplne iné jedlo. Ľahšie, výživnejšie, viac energetické a menej objemné.

Akým spôsobom prebiehala cesta do Kirgizska? Ako ste to celé zvládli logisticky?
Asi dva mesiace som pozeral na internete čo najlacnejšie letenky. Naša cesta viedla letecky z Budapešti do Istanbulu a následne z Istanbulu do Biškeku, čo je hlavné mesto Kirgizska. Z Biškeku sme išli miestnou Maršrutkou (druh verejnej dopravy, presnejšie kyvadlový taxíkový mikrobus, rozšírený v krajinách bývalého ZSSR) do Ošu (druhé najväčšie mesto v Kirgizsku. Leží v údolí Fergana v juhozápadnej časti krajiny. Osídlenie mesta je doložené viac ako 3000 rokov). Tam sme prespali a z Ošu sme sa presunuli do jednej dedinky, cez priesmyk vo výške 3000 m n.m. kade vedie cesta. Odtiaľ sme si zobrali jedného miestneho, ktorý mal menšie terénne auto a ten nás zaviezol priamo do základného tábora.

Vaše najsilnejšie zážitky z tejto dobrodružnej cesty?
Veľa ľudí tam žije a býva v jurtách (tradičné, prenosné, okrúhle stanové obydlie niektorých kočovných kmeňov z oblastí Strednej Ázie a Stredného východu. Má kónickú alebo kopulovitú strechu a pozostáva z ľahšej drevenej konštrukcie a plsťového plášťa). Fascinuje ma ako tam ľudia žijú súdržne a majú medzi sebou dobré vzťahy. Musím povedať, že je tam veľká chudoba, ktorá nastala po páde komunizmu a rozpade Sovietskeho zväzu. Sú tam zavreté všetky firmy a fabriky v okolí. Nefunguje tam žiaden priemysel. Najsilnejším zážitkom pre mňa bol asi prvý moment, keď som zbadal celý ten Pamírsky hrebeň a tie kopce nad 7000 m n.m.. Musím povedať, že je to skvelý pocit, vidieť to na vlastné oči. Bolo to niečo, čo som dovtedy nevidel.

Čo ľudia a príroda v tejto oblasti?
Ľudia sú síce dobrosrdeční, ale tým, že je tam veľká chudoba, sú zvyknutí si za všetko pýtať peniaze. Nie síce veľa peňazí, ale za rôzne hlúposti ako napríklad, keď ste si potrebovali nabiť mobil a podobne. Nefunguje tam vôbec stopovanie áut na ceste. Niekto vám síce zastaví a odvezie vás, no potom si pýta peniaze za zvezenie. Ak to môžem porovnať s Gruzínskom, tak tam to také nebolo. Čo sa týka prírody, tak tým, že sme šli zo severu až dole na juh, sme videli veľkú časť Kirgizska. Je tam veľmi sucho a veľa skál. Nič sa im tam v podstate neurodí, iba asi nejaké zemiaky. Bolo tam strašne veľa kráv, ale nedostali sme sa k žiadnym mliečnym výrobkom. A bolo tam strašne veľa koňov, z ktorých mlieka vyrábajú špecialitu Kumys(penivý, štipľavý nápoj s kyslastou chuťou, ovocnej arómy z kobylieho, oslieho alebo ťavieho mlieka, vďaka kvasiacemu procesu mierne alkoholický, pôvodom zo Strednej Ázie). Musím sa priznať, že táto ich miestna špecialita nám veľmi nechutila. Videli sme obrovské jazero Issyk-kuľ (najväčšie jazero v Kirgizsku a je to druhé najväčšie horské jazero na svete). 

Ak by bola taká možnosť, vrátili by ste sa sem znova? Prípadne aké ďalšie dobrodružné výlety plánujete?
Čo sa týka výstupov na sedemtisícky tak nie. Skôr by sme chceli skúsiť nejaké šesťtisícky v Andách, alebo nejaký trek v Himalájach. Možno niekedy, ak by sme šli na Pamír, tak by sme nešli z Kirgizska ale z Tadžikistanu, lebo tam je väčší tento hrebeň a na výber je viacej možností.

Kedy ste v sebe objavil lásku k horám a turistike?
Od mala som s rodičmi chodil na turistiku. Počas strednej školy a svojich divokejších pubertálnych čias som mal menšiu pauzu. Musím sa priznať, že vždy som mal sen vyliezť na Mont Blanc a veľkým podnetom k tomu bolo to, že  júni 1993 v rámci Kysuckej expedície výstupu na Mont Blanc sa tohto podujatia zúčastnili a vrchol zdolali piati členovia turistického klubu Polom Raková v extrémnom počasí s omrzlinami. No a od vtedy som za 20 rokov nepočul o nikom z Rakovej, že by bol na Mont Blancu. Tak sme si so Stanom Hanuliakom povedali, že tam pôjdeme a budeme ďalšími Rakovčanmi na jeho vrchole. Dá sa povedať, že na vrchole Mont Blancu to začalo. Je to úžasný pocit stáť na vrchole a ten moment, keď sa pozriete navôkol a nevidíte žiadne iné kopce, je úžasný. Tam pochopíte, že ste úplne hore, na tom najvyššom mieste.

Prečo takéto vrcholy? Čo vás na nich láka?
Človek má v týchto kopcoch pocit absolútnej slobody. Nemáte žiadne problémy a sústredíte sa len na jednu vec a tou je výstup a zostup. Človek nerieši problémy, ktoré musí riešiť doma. Je to únik od civilizácie.

Dá sa o vás povedať, že máte rád adrenalín?
To áno, ale na úplný "extrém" by som sa nenechal nahovoriť. Napríklad na Base jumping (extrémny šport, ktorého náplňou je skákanie z pevných objektov), tak do toho by som nešiel. Dá sa o mne povedať, že mám rád riziko a možno niekedy riskujem až moc.

Juraj Pavlík
snímky archív Michal Tlelka

Hodnotiť článok: 
Average: 5 (1 vote)